LAHOLA, Leopold - režisér

Lahola Leopold (1918-1968) – významný slovenský režisér, dlouhodobě v emigraci. Řád T.G. Masaryka III. třídy, ČSFR 1991, in memoriam. Pro ideologicky motivovanou kampaň, rozpoutanou kvůli existencialistickému významu hry Atentát v roce 1949 odešel do Izraele, poté zakotvil v NSR, kde režíroval a psal scénáře, divadelní a televizní hry. V politicky uvolněných 60. letech navštívil vlast, avšak v roce 1968 nečakaně zemřel.

"Ako mladý človek Leopold Arje Friedmann – bezpochyby veľmi nadaný, pretože už počas stredoškolských štúdií preložil výber z novohebrejskej poézie pod názvom Chamsin (1940) – namiesto realizácie svojich umeleckých zámerov (súkromné hodiny maľby u J. Mudrocha) prežil rasovú diskrimináciu a perzekúciu. Musel prerušiť štúdium na filozofickej fakulte, bol internovaný v pracovnom tábore v Novákoch, stratil všetkých svojich blízkych. Podarilo sa mu ujsť a spolu s jednotkami Čs. armádneho zboru sa zúčastnil bojov pri oslobodzovaní nášho územia (SNP). Vrátil sa ako podporučík. V redakcii (časopis Bojovník) nezostal dlho a koncom 40. rokov už patril k najrenomovanejším súčasným dramatikom. Divadlá uviedli jeho hry Bezvetrie v Zuele (1947); Štyri strany sveta (1948) a Atentát (1949). Vydavateľstvo Pravda ohlásilo súbor poviedok s názvom Sedem brán a v jednom z rozhovorov autor povedal, že pripravuje román.

Impulz k písaniu pre film u L. zrejme vyšiel zo súťaže o námet (1945); ktorej sa zúčastnil textom Zabloudil v Praze a získal čestné uznanie. Stal sa expertom na vojnové témy. Počas 4 rokov realizoval 4 projekty a vo forme scenárov rozbehol 3 ďalší. Scenáristicky (spolu s M. Fáberom) sa podieľal na titule Fr. Čápa Bílá tma (1948); spolu s W. Sentom na Bielikových Vlčích dierach (1948) a sám napísal predlohu k filmu Návrat domů (1948) režiséra Martina Friča. Ten posledný je zrejme najväčšmi jeho, pretože má rovnakú atmosféru a filozofické východiská ako súbežne písané poviedky publikované až v roku 1968 pod názvom Posledná vec. Krátkometrážna „protivojnová agitka“ Epizódka z toho istého roku protestuje proti spoločenskému tolerovaniu „nevinných“ foriem ľudskej agresivity. Použitím montážnych postupov evokuje v Laholovom režijnom stvárnení spomienku na ruskú avantgardu a v slovenskom kontexte je ojedinelá. Písal scenáre, divadelné a televízne hry, režíroval (Sladký čas Kalimagdory, koprodukcia SRN, 1968) podľa utopického románu J. Weissa Spáč ve zvěrokruhu. Tesne po jeho dokončení v Bratislave umrel.   Aj keď vo filme Sladký čas K. ide o adaptáciu, L. výklad má výrazné autobiografické črty. Príbeh človeka, ktorého biorytmus je na rozdiel od iných smrteľníkov určovaný zákonmi ekliptiky a musí sa podriadiť pôsobeniu ročných období, nie je nepodobný osudu umelca Laholu. Závratný vzostup na konci 40-tych rokov, násilné prerušenie tesne pred naplnením možností. Hrdina Jonáš nájde zimné spočinutie v oravskej drevenici u princeznej Kalimagdory a symbolicky ho na Slovensku možno našiel aj L. Našťastie sa už nedožil ďalšej ideologickej kolízie. Konsolidačná kritika si totiž tesne po premiére a príchode tankov opäť spomenula na osvedčený tón. Písala o predvádzaní karnevalových šiat na bále chudobných, o svetobežníkovi, ktorý prišiel ohurovať provinciu – poľovačka na dušu obyčajného umelca vstúpila do absurdného predposledného aktu...  Ale 90-te roky napokon predsa len priniesli katarziu v zmysle spravodlivého zhodnotenia diela tohto umelca. Dúfajme, že ide o posledné dejstvo tejto historickej tragi-frašky a že jej happyend sa dá pokladať za konečný. Jelena Paštéková (autorka je filmová historička).